Piate minuloročné číslo odborného časopisu Pedagogické rozhľady sa zameriava na tému kurikulárnych zmien. Prečítajte si príspevok od Štefana Porubského, vysokoškolského pedagóga, v ktorom sa dočítate o dvoch aspektoch kurikulárnej reformy, ktoré súvisia so zvyšovaním profesijnej autonómie učiteľov ako základného predpokladu jej úspešnosti.
Prvým aspektom, ktorým sa Štefan Porubský vo svojom článku zaoberá je kurikulárna spôsobilosť učiteľa, ktorá znamená adekvátny výber a didaktickú transformáciu vzdelávacích obsahov. Druhým aspektom je didaktická spôsobilosť, ktorá učiteľovi umožňuje vytvárať v procese vyučovania také pedagogické situácie, ktoré sú príležitosťou pre žiakov k učeniu sa.
Úryvok z textu:
Úvod
„Keď počujem slovo reforma, otvára sa mi nožík vo vrecku“, je autentická výpoveď učiteľa v súvislosti s aktuálnou kurikulárnou reformou. Tento expresívne vyjadrený postoj zrejme reprezentuje aj postoje mnohých iných učiteľov. Je vyjadrením skepsy, ktorú učitelia pociťujú vo vzťahu k neutíchajúcemu prúdu vzdelávacích reforiem, ktorých výsledkom bolo v prevažnej väčšine prípadov ich narastajúce byrokratické zaťaženie a „novoty“, ktoré sa ničím neodrazili na kvalite výchovno-vzdelávacieho procesu
v školách. Je preto legitímna otázka, či skutočne potrebujeme zavádzať reformy v školách a nebolo by lepšie nechať učiteľov v pokoji pracovať?
Ako na ktorýkoľvek iný spoločenský jav, ani na tento neexistuje jednoznačná odpoveď, ale verejná diskusia, vyjadrenia odborníkov z rozmanitých inštitúcií, ktoré sú „odberateľmi“ produktov našej školy jednoznačne signalizujú, že zmeny, a zásadné, sú v našich školách dôrazne vyjadrovanou požiadavkou spoločnosti. Ako to však urobiť tak, aby to bolo prínosné a reformy sa nezastavili pred dverami školských učební? Tento príspevok nemá ambíciu hľadať komplexnú odpoveď na túto otázku. Chceli by sme poukázať na to, čo by sa malo zmeniť za dverami školských učební základných škôl tak, aby reformné zmeny pocítili hlavne žiaci tým, že pobyt
v škole budú prežívať ako pozitívny zážitok z poznávania, ktoré bude mať kvality zodpovedajúce požiadavkám 21. storočia.
Kurikulum
Kategória kurikulum, resp. školské kurikulum sa objavila v slovenskom (československom) pedagogickom diskurze až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Spočiatku ako novotvar prevzatý z anglosaského jazykového prostredia, ktorým sa módne nahrádzal pojem učebné osnovy. Postupne sa však aj u nás vykryštalizovalo jeho súčasné ponímanie, ktoré má komplexnejší charakter.
Škola ako inštitúcia sleduje určité ciele a plní určité funkcie. Spôsob, ako tieto ciele realizovať a funkcie napĺňať, je určený kurikulom. Kurikulum teda neposkytuje len vzdelávacie obsahy, ale dáva im zmysel, organizačnú podobu a vymedzuje hodnotovú orientáciu všetkým procesom, ktoré v súvislosti s výchovou a vzdelávaním prebiehajú v škole. Školské kurikulum určuje obsahovú, normatívnu a procesuálnu stránku jej fungovania, ktorá je formovaná historickými, kultúrnymi, hospodárskymi, politickými
danosťami, v rámci ktorých existuje.
Všeobecným problémom, pred ktorým stojí posledné desaťročia škola ako inštitúcia, je zrýchľujúca sa dynamika zmien vo svete, ktoré škola nestíha absorbovať. Narastá rozsah toho, čo sa v spoločnosti pociťuje ako dôležité, ale škola sa tomu dostatočne nevenuje. J. Reid (2011) tento jav nazval nulovým kurikulom. Nulové kurikulum vyjadruje to, čo by sa malo v škole učiť, ale sa neučí. To je jeden z dôvodov, nie však jediný (pozri viac Porubský, 2020, Walterová, 2015), pre ktorý sa zaviedol aj u nás v roku 2008 model dvojúrovňového kurikula. Prvá úroveň je národné kurikulum (u nás štátny vzdelávací program). Na tejto úrovni sú rámcovo vymedzené kľúčové konceptuálne rámce a spôsobilosti, ktoré si majú žiaci osvojiť a ktoré sú predpokladom ich gramotnostnej vybavenosti na požadovanej úrovni. Hovoríme o rámcovo vymedzených vzdelávacích obsahoch, ktoré predstavujú určité trvalé základy kultúry, do ktorej dieťa vrastá. Keďže na tejto úrovni a takto vymedziť tie vzdelávacie obsahy, ktoré sa vzťahujú k aktuálnym spoločenským potrebám, a ktoré sa môžu veľmi dynamicky meniť, je takmer nemožné, zavádza sa teda druhá úroveň kurikula – školské kurikulum (u nás školský vzdelávací program). Jeho úlohou je, medzi iným, vyplniť reálnym vzdelávacím obsahom priestor tzv. nulového kurikula.
Čím a ako, to je v rukách konkrétnej školy a jej učiteľov. Vychádza sa z predpokladu vysokej miery profesijnej autonómie učiteľov, ktorí o tom vedia kvalifikovane rozhodnúť. Preto je dôležité, ako bude koncipovaný v našej kurikulárnej reforme štátny vzdelávací program, aby vytváral priestor v školách k napĺňaniu nulového kurikula. Ale podstata reformy leží predsa len trochu niekde inde. Je to v naštartovaní procesov zvyšovania profesijnej autonómie našich učiteľov, lebo tá v našich podmienkach nemá tradície. Ak učitelia nebudú na túto ich novú rolu dostatočne pripravení, kurikulárna reforma nemôže byť úspešná. Nulové kurikulum bude ďalej narastať a vzdelanostná úroveň našich žiakov bude ďalej upadať. Čo budú učitelia potrebovať pre úspešnosť tejto reformy, sú dve nové profesijné spôsobilosti: kurikulárna a didaktická.
Kurikulárna spôsobilosť sa týka schopnosti na profesijnej úrovni rozhodovať o tom, čo sa bude ako vzdelávací obsah zaraďovať do vzdelávacieho procesu danej školy, presahujúc aj rámce štátneho vzdelávacieho programu. Tieto vzdelávacie obsahy bude potrebné didakticky transformovať vzhľadom k potrebám žiakov. Odborná literatúra hovorí o didaktickej znalosti obsahu (pozri Janík, 2009). Je to pedagogická kategória, ktorá tvorí jadro učiteľskej profesie, ale u nás sa jej nevenuje dostatočná pozornosť
ani v koncepciách prípravy budúcich učiteľov, ani v oblasti ich ďalšieho profesijného rozvoja. I napriek tomu, že sme tu niekoľkokrát použili slovo didaktika, resp. didaktický, stále sme v medziach kurikulárnych spôsobilostí učiteľa. Tým, že v podstate od 18. storočia fungujú školy na Slovensku v systéme centralizovaného kurikula, je osvojovanie kurikulárnej kompetencie našimi učiteľmi asi jednou z najdôležitejších zmien, ktoré by mala aktuálna kurikulárna reforma priniesť. Dokázať didakticky transformovať
vzdelávacie obsahy však nie je cieľom reformy, ale iba prostriedkom, ako dosiahnuť zmenu charakteru vzdelávacích procesov. A tu už hovoríme o didaktickej kompetencii učiteľov.
Celý text a ďalšie články môžete nájsť v monotematickom čísle Pedagogických rozhľadov TU.
